Sexy špinavé prachy
„A čo by si robil ty?“ zaznela otázka a všetky oči
nových kolegov sa upreli na mňa. Ako sa vyfarbím? Bol príjemný septembrový
večer pred štyrmi rokmi a ja som práve nastúpil do Martinusu. Očakával
som, že si vymením úsmevy s novými tvárami, urobím čo najlepší dojem
a vrátim sa k pár nedokončeným povinnostiam v predchádzajúcej
práci. Namiesto toho – morálna dilema hneď v prvý deň.
Zhlboka som sa nadýchol a skladal som slová do viet zároveň
s tým, ako sa mi v hlave rodila odpoveď: „Ja by som tie peniaze tiež nevzal,
pretože verím tomu, že tí, ktorí nám ich ponúkli, prispievajú k rozkladu
v spoločnosti. Ale knihy by som v ponuke ponechal... pretože... my by
sme nemali rozhodovať o tom, ktoré knihy sa smú a ktoré nesmú
predávať.“ Nesnažil som sa trafiť odpoveď, ktorá by sa zapáčila ostatným, ale
napriek tomu som videl, že sme na jednej vlne. To rozhodnutie sa samozrejme
nezrodilo v tomto momente, len ja som bol prvý raz konfrontovaný
s jednou z hlavných dilem kníhkupca. A bol som hrdý na to, že
som nastúpil do firmy, ktorá odmietla ponúkané VEĽKÉ peniaze za propagáciu titulov
istej sekty, pretože má svoje morálne hodnoty.
Heil-zlí-ci
Uvažujem, kedy vo mne prvý raz skrsla chuť prečítať si Mein
Kampf. Zrejme to bolo po pár bitkách s náckami ešte počas strednej školy. Nie
všetci boli základný model tupých hláv – z matematiky mali niektorí lepšie
známky než ja a jeden mal aj peknú sestru vo vedľajšej triede. Lenže
robili veci, s ktorými som z hĺbky duše nesúhlasil a moje jediné
argumenty voči nim boli „To nie je správne“, „Nič ti neurobil“ a „Prestaň, lebo
schytáš“. Tam niekde sa rozhovor končil a ja som tušil, že bez pochopenia
ich motivácie budem ťahať za kratší koniec, hoci by sa mi aj podarilo odísť
z niektorého stretnutia s pocitom, že som viac úderov rozdal než
obdržal. A tak som sa, súc knihomoľom, rozhodol doplniť si vzdelanie a prečítať
si ich Knihu kníh – Mein Kampf. Naivné? Určite, ale o to úprimnejšie.
Tak som to veľdielo začal zháňať. Samozrejme, nemal som
kontakty a internet bol vtedy tiež v plienkach, tak som si skrátka
obehal bratislavské kníhkupectvá a odniesol som si z nich akurát
pocit, že robím niečo zakázané alebo hodné pohŕdania. Bol to... zvláštny pocit
bezmocnosti. Oni nevidia, že ja nie som nacista? Prečo by som si to nemohol
prečítať? Prečo niekto automaticky predpokladá, že som hlúpy a nedokážem
sám posúdiť, čo tá kniha hovorí?
Nakoniec sa situácia vyriešila originálnym spôsobom – knižku
mi, dodnes neviem odkiaľ, na narodeniny zohnala moja bývalá priateľka. Áno,
dostal som od priateľky na narodeniny Mein Kampf, bizarné. Prečítal som možno
polovicu, viac som z toho paškvilu nezvládol, no stálo mi to za ten
moment, keď som pri najbližšom stretnutí s náckom, bľabotajúcim
o tom, ako môj tmavý kamarát vykorisťuje bielu rasu, vytiahol otázku, či
čítal Mein Kampf. Lebo ja áno, a bola to neskutočná hlúposť. Niečo
zamrmlal a odišiel... stredoškolský nácek, kiežby sa nerozvíjali do
horších podôb. Ale okrem nadnášajúceho pocitu víťazstva nad celým Wehrmachtom
som si odniesol aj pocit znechutenia z toho, keď mi niekto chce diktovať,
čo môžem čítať.
Nárazníkové pásmo
Knihy boli pre mňa vždy niečo posvätné, dávno predtým, než
som nastúpil do Martinusu. Obaja moji rodičia sú redaktori a prekladatelia
a úcta ku knihe bolo jedno z pravidiel, ktoré sa u nás nespochybňovalo.
Pravdupovediac, ani ten najhorší titul u nás doma nemohol postretnúť horší
osud, než že bude založený na dno police, kde si ho nikto z nás nikdy
neprečíta, neprichádzalo však do úvahy knižku niekedy poškodiť, či dokonca
zahodiť. Keď som sa rozhodol skončiť v reklamnej agentúre, Martinus bola
jediná firma, do ktorej som poslal životopis a motivačný list. Nebolo to
len kvôli tomu, že som chcel plniť nádherné životné poslanie a predávať KNIHY,
ale aj kvôli tomu, ako táto spoločnosť konala a koná. Nebudem sa
o tom siahodlho rozpisovať, zásady nášho prístupu k zákazníkom či prejavy
spoločenskej zodpovednosti nie je treba hľadať pod mikroskopom. O to viac
ma zaskočilo poznanie, pre koľkých ľudí vlastne predstavujeme spoločenského nepriateľa,
prípadne sa ním vieme stať zo dňa na deň.
Sektári z úvodu boli vlastne celkom slušní – skúsili,
neuspeli (aspoň u nás nie) a už sa neozvali. Otázka vnímania spoločenskej
zodpovednosti kníhkupca však nebola iniciačným rituálom nového zamestnanca,
stala sa pravidelnou a takmer každodennou témou. Čím sme dôslednejší
v našom rozhodnutí nepromovať tituly, ktorých hodnotám sami neveríme, tým viac
to schytávame z oboch strán. Konšpirátori (nemyslím tú stránku, tú
používame na blacklist reklamy na webe od samého začiatku) nám pravidelne
vypisujú, akí sme nedemokratickí cenzori a pokrytci platení špinavými
petrošekelmi, pretože sme si dovolili označiť niektoré ich knihy ako
kontroverzné a zisk z ich predaja venujeme na mimovládne organizácie
podporujúce dialóg. Sú to fakt škaredé a nenávistné útoky, pokojne si
prečítajte jeden
malý príklad.
Na druhej strane, mnohí intelektuáli nám tiež vypisujú, že
sme nedemokratickí pokrytci (a horšie veci), pretože máme niektoré knihy vôbec v ponuke. Tiež to
vedia byť debaty tak zanietené, že pri nich v bratislavských kaviarňach
kysne mliečko do kávy. Niekedy si želám, aby som tieto dve skupiny mohol
prepojiť – nech sa páči, píšte si rovno spolu, mňa nebaví robiť vám nárazník.
Ja chcem predávať knihy, poskytovať najlepšie služby, zlepšovať túto krajinu,
robiť ľuďom radosť, sám sa tešiť z práce! Lenže, mojou prácou je robiť aj
ten nárazník, hoci to bolí.
Kde nakresliť čiaru
Je legitímna otázka, prečo si vlastne vyrábame všetky tieto
starosti... keby sme to robili aspoň pre peniaze, ale tie z toho nemáme. Spomínaných
kníh sa predá nezriedka len niekoľko kusov, a aj tam zisk venujeme
na podporu spoločenského dialógu. Robíme to teda kvôli tomu, že chceme
podporovať extrémizmus? Tomu azda nikto neuverí. Je nám to potom celé jedno? To
by sme zvolili prístup konkurenčných firiem, z ktorých jedna na
komunikáciu úplne rezignovala a druhá s nosom nahor vraví, že
v konečnom dôsledku 80% kníh nie je dosť dobrých na to, aby ich predávali
a 80% zákazníkov dosť kaviarenských, aby u nich nakupovali. Tak prečo
skrátka nevyhovieme tlaku verejnosti a knihy nestiahneme? Bolo by to také
jednoduché...
2016: Martinus sa rozhodol stiahnuť všetky knihy
o antisemitizme
2017: Martinus opäť po nátlaku na sociálnych sieťach stiahol
všetky knihy o vojnovom Slovenskom štáte, bez ohľadu na to, ako hodnotili
túto éru
2018: prebrali sa aj ďalšie názorové prúdy, pod tlakom
širokej verejnosti Martinus sťahuje Korán, Starý zákon, knihy o čínskej
medicíne a jóge
2019: referendum Aliancie za rodinu o zákaze genderovej
literatúry síce nebolo úspešné, avšak na základe tlaku verejnosti Martinus
sťahuje aj tieto knihy
2020: skupina vedúcich pracovníkov kníhkupectva Martinus
vykonáva pravidelné prepadové výjazdy do kníhkupectiev, kde odstraňuje knihu
pri najmenšom podozrení z konfliktnosti. V praxi sú tak plné už len
police s leporelami
Zdá sa vám to byť absurdné? Áno, načrtol som túto časovú os
silne hyperbolicky... Ale dáva vám dnešná spoločnosť istotu, že sa nebudú diať
práve niektoré z týchto scenárov, minimálne čo sa týka dostatočne hlasného
kriku, že niektoré knihy nepatria do rúk nikomu? Robím v kníhkupeckom
biznise len štvrtý rok, ale môžem zodpovedne vyhlásiť, že to nie je sci-fi.
Skôr by som to vnímal ako veľmi pravdepodobný následok, ak začneme odstraňovať
knihy z ponuky na základe vynútenia. Dnes to je kniha, na ktorej sa všetci
zhodneme. Zajtra to tak nemusí byť.
Cesta ľahšieho odporu
Čo zaniklo v rinčaní enterov na klávesniciach je fakt,
že Martinus už v minulosti niektoré knihy stiahol. Bola to celá ponuka
vydavateľstva, ktoré sa priživovalo na popieraní holokaustu, o čom
rozhodli orgány (konečne) činné v trestnom konaní. Boli to aj knižky, kde Úrad
verejného zdravotníctva vydal oficiálne varovanie pred poškodzovaním zdravia. Vyjadrili
sa nezávislé inštitúcie, ktorým sme my, občania Slovenskej republiky, dali moc
a dôveru vyslovovať odborné názory a v krajných prípadoch aj
trestať. Na základe spoločenskej dohody sme si vytvorili orgány, ktoré majú
právomoc obmedziť vydobyté slobody a rozhodnúť, že hranice toho, čo papier
znesie, predsa len existujú.
Lenže, takéto inštitúcie sú ďaleko od pohodlia klávesnice.
O koľko je jednoduchšie otagovať Martinus a cítiť sa ako bojovník
proti fašizmu. Prečo podávať podnet štátnej inštitúcii, stačí napísať rozčúlený
status, oni sa mi ozvú, a ešte budú aj do noci vysvetľovať. Taká milá
firma, ako sa asi budú krútiť, keď do nich budeme ďobať?
Viaceré z kníh, ktoré spôsobili tento aktuálny spor,
v ponuke Martinusu oddnes nenájdete, vrátane Protokolov sionských mudrcov,
či ako sa tá príšernosť volá. Dostali sme upozornenie, že voči ich vydavateľovi
je vedené trestné stíhanie, čo je relevantný dôvod. Som rád, že sme nekonali na
základe rýchlej snahy o popularitu, ale nášho vlastného presvedčenia. Keď
predávate príborové sady, niektoré súčasti sú nože. Keď predávate knihy,
niektoré tituly sú hlúpe alebo zlé. Ale je úlohou spoločnosti naučiť ľudí
správať sa za stolom a je úlohou spoločnosti naučiť svojich členov
konzumovať knihy. Jednoduché riešenie je
zakázať nože a dobrovoľne neustále posúvať čiary, ktorými sme si vytýčili
naše presvedčenia o tom, ako má byť formovaná moderná spoločnosť. Jednoduché
by bolo začať tlačiť na internetových provajderov, aby začali blokovať vybrané webové
stránky pre všetkých zákazníkov. To tiež nie je cenzúra, môžu prejsť ku
konkurencii...
Jednoduché ale neznamená správne. Správne je konečne
zreformovať školstvo, aby nebolo všetkým na smiech a poskytovalo mládeži
takú úroveň vzdelania, že sa nebudeme báť dať im do ruky ľubovoľnú knihu.
Správne je vyžadovať kvalitné médiá, ktoré svojou mierou dôveryhodnosti nebudú
nahrávať konšpiráciám. Správne je docieliť takú úroveň politiky, že voliči
nebudú musieť siahať „protestných hlasoch“. Správne je niekedy zložité,
a to je cesta, po ktorej sa uberáme. Jej cieľ sa môže zdať tak ďaleko, že
niektorí ľudia strácajú zo zreteľa, že je pre nás aj pre nich rovnaký. No, ako
povedal Benjamin Franklin, (teda, možno to bol on, nevie sa to úplne naisto):
„Ak sa vzdáme slobody, aby sme získali malý pocit bezpečia, nezaslúžime si ani
jedno, ani druhé.“ Ja chcem mať svoju slobodu predávať všetky knihy, ktoré nami
všetkými poverená inštitúcia nezakáže. Chcem mať svoju slobodu odporučiť alebo
neodporučiť ich podľa svojho vlastného presvedčenia akýmkoľvek spôsobom. Chcem
mať svoju slobodu veriť, že zakazovaním, skrývaním a odopieraním lepšiu
spoločnosť nevybudujeme.
S úctou
Michal Brat
Autor pracuje na marketingovom oddelení kníhkupectva Martinus.sk, tento blog vyjadruje jeho osobný postoj k predmetnej otázke.
S úctou
Michal Brat
Autor pracuje na marketingovom oddelení kníhkupectva Martinus.sk, tento blog vyjadruje jeho osobný postoj k predmetnej otázke.