Kniha ako zbraň

Sexy špinavé prachy

„A čo by si robil ty?“ zaznela otázka a všetky oči nových kolegov sa upreli na mňa. Ako sa vyfarbím? Bol príjemný septembrový večer pred štyrmi rokmi a ja som práve nastúpil do Martinusu. Očakával som, že si vymením úsmevy s novými tvárami, urobím čo najlepší dojem a vrátim sa k pár nedokončeným povinnostiam v predchádzajúcej práci. Namiesto toho – morálna dilema hneď v prvý deň.

Zhlboka som sa nadýchol a skladal som slová do viet zároveň s tým, ako sa mi v hlave rodila odpoveď: „Ja by som tie peniaze tiež nevzal, pretože verím tomu, že tí, ktorí nám ich ponúkli, prispievajú k rozkladu v spoločnosti. Ale knihy by som v ponuke ponechal... pretože... my by sme nemali rozhodovať o tom, ktoré knihy sa smú a ktoré nesmú predávať.“ Nesnažil som sa trafiť odpoveď, ktorá by sa zapáčila ostatným, ale napriek tomu som videl, že sme na jednej vlne. To rozhodnutie sa samozrejme nezrodilo v tomto momente, len ja som bol prvý raz konfrontovaný s jednou z hlavných dilem kníhkupca. A bol som hrdý na to, že som nastúpil do firmy, ktorá odmietla ponúkané VEĽKÉ peniaze za propagáciu titulov istej sekty, pretože má svoje morálne hodnoty.

Heil-zlí-ci

Uvažujem, kedy vo mne prvý raz skrsla chuť prečítať si Mein Kampf. Zrejme to bolo po pár bitkách s náckami ešte počas strednej školy. Nie všetci boli základný model tupých hláv – z matematiky mali niektorí lepšie známky než ja a jeden mal aj peknú sestru vo vedľajšej triede. Lenže robili veci, s ktorými som z hĺbky duše nesúhlasil a moje jediné argumenty voči nim boli „To nie je správne“, „Nič ti neurobil“ a „Prestaň, lebo schytáš“. Tam niekde sa rozhovor končil a ja som tušil, že bez pochopenia ich motivácie budem ťahať za kratší koniec, hoci by sa mi aj podarilo odísť z niektorého stretnutia s pocitom, že som viac úderov rozdal než obdržal. A tak som sa, súc knihomoľom, rozhodol doplniť si vzdelanie a prečítať si ich Knihu kníh – Mein Kampf. Naivné? Určite, ale o to úprimnejšie.

Tak som to veľdielo začal zháňať. Samozrejme, nemal som kontakty a internet bol vtedy tiež v plienkach, tak som si skrátka obehal bratislavské kníhkupectvá a odniesol som si z nich akurát pocit, že robím niečo zakázané alebo hodné pohŕdania. Bol to... zvláštny pocit bezmocnosti. Oni nevidia, že ja nie som nacista? Prečo by som si to nemohol prečítať? Prečo niekto automaticky predpokladá, že som hlúpy a nedokážem sám posúdiť, čo tá kniha hovorí?

Nakoniec sa situácia vyriešila originálnym spôsobom – knižku mi, dodnes neviem odkiaľ, na narodeniny zohnala moja bývalá priateľka. Áno, dostal som od priateľky na narodeniny Mein Kampf, bizarné. Prečítal som možno polovicu, viac som z toho paškvilu nezvládol, no stálo mi to za ten moment, keď som pri najbližšom stretnutí s náckom, bľabotajúcim o tom, ako môj tmavý kamarát vykorisťuje bielu rasu, vytiahol otázku, či čítal Mein Kampf. Lebo ja áno, a bola to neskutočná hlúposť. Niečo zamrmlal a odišiel... stredoškolský nácek, kiežby sa nerozvíjali do horších podôb. Ale okrem nadnášajúceho pocitu víťazstva nad celým Wehrmachtom som si odniesol aj pocit znechutenia z toho, keď mi niekto chce diktovať, čo môžem čítať.

Nárazníkové pásmo

Knihy boli pre mňa vždy niečo posvätné, dávno predtým, než som nastúpil do Martinusu. Obaja moji rodičia sú redaktori a prekladatelia a úcta ku knihe bolo jedno z pravidiel, ktoré sa u nás nespochybňovalo. Pravdupovediac, ani ten najhorší titul u nás doma nemohol postretnúť horší osud, než že bude založený na dno police, kde si ho nikto z nás nikdy neprečíta, neprichádzalo však do úvahy knižku niekedy poškodiť, či dokonca zahodiť. Keď som sa rozhodol skončiť v reklamnej agentúre, Martinus bola jediná firma, do ktorej som poslal životopis a motivačný list. Nebolo to len kvôli tomu, že som chcel plniť nádherné životné poslanie a predávať KNIHY, ale aj kvôli tomu, ako táto spoločnosť konala a koná. Nebudem sa o tom siahodlho rozpisovať, zásady nášho prístupu k zákazníkom či prejavy spoločenskej zodpovednosti nie je treba hľadať pod mikroskopom. O to viac ma zaskočilo poznanie, pre koľkých ľudí vlastne predstavujeme spoločenského nepriateľa, prípadne sa ním vieme stať zo dňa na deň.

Sektári z úvodu boli vlastne celkom slušní – skúsili, neuspeli (aspoň u nás nie) a už sa neozvali. Otázka vnímania spoločenskej zodpovednosti kníhkupca však nebola iniciačným rituálom nového zamestnanca, stala sa pravidelnou a takmer každodennou témou. Čím sme dôslednejší v našom rozhodnutí nepromovať tituly, ktorých hodnotám sami neveríme, tým viac to schytávame z oboch strán. Konšpirátori (nemyslím tú stránku, tú používame na blacklist reklamy na webe od samého začiatku) nám pravidelne vypisujú, akí sme nedemokratickí cenzori a pokrytci platení špinavými petrošekelmi, pretože sme si dovolili označiť niektoré ich knihy ako kontroverzné a zisk z ich predaja venujeme na mimovládne organizácie podporujúce dialóg. Sú to fakt škaredé a nenávistné útoky, pokojne si prečítajte jeden malý príklad.

Na druhej strane, mnohí intelektuáli nám tiež vypisujú, že sme nedemokratickí pokrytci (a horšie veci), pretože máme niektoré knihy vôbec v ponuke. Tiež to vedia byť debaty tak zanietené, že pri nich v bratislavských kaviarňach kysne mliečko do kávy. Niekedy si želám, aby som tieto dve skupiny mohol prepojiť – nech sa páči, píšte si rovno spolu, mňa nebaví robiť vám nárazník. Ja chcem predávať knihy, poskytovať najlepšie služby, zlepšovať túto krajinu, robiť ľuďom radosť, sám sa tešiť z práce! Lenže, mojou prácou je robiť aj ten nárazník, hoci to bolí.

Kde nakresliť čiaru

Je legitímna otázka, prečo si vlastne vyrábame všetky tieto starosti... keby sme to robili aspoň pre peniaze, ale tie z toho nemáme. Spomínaných kníh sa predá nezriedka len niekoľko kusov, a aj tam zisk venujeme na podporu spoločenského dialógu. Robíme to teda kvôli tomu, že chceme podporovať extrémizmus? Tomu azda nikto neuverí. Je nám to potom celé jedno? To by sme zvolili prístup konkurenčných firiem, z ktorých jedna na komunikáciu úplne rezignovala a druhá s nosom nahor vraví, že v konečnom dôsledku 80% kníh nie je dosť dobrých na to, aby ich predávali a 80% zákazníkov dosť kaviarenských, aby u nich nakupovali. Tak prečo skrátka nevyhovieme tlaku verejnosti a knihy nestiahneme? Bolo by to také jednoduché...

2016: Martinus sa rozhodol stiahnuť všetky knihy o antisemitizme

2017: Martinus opäť po nátlaku na sociálnych sieťach stiahol všetky knihy o vojnovom Slovenskom štáte, bez ohľadu na to, ako hodnotili túto éru

2018: prebrali sa aj ďalšie názorové prúdy, pod tlakom širokej verejnosti Martinus sťahuje Korán, Starý zákon, knihy o čínskej medicíne a jóge

2019: referendum Aliancie za rodinu o zákaze genderovej literatúry síce nebolo úspešné, avšak na základe tlaku verejnosti Martinus sťahuje aj tieto knihy

2020: skupina vedúcich pracovníkov kníhkupectva Martinus vykonáva pravidelné prepadové výjazdy do kníhkupectiev, kde odstraňuje knihu pri najmenšom podozrení z konfliktnosti. V praxi sú tak plné už len police s leporelami

Zdá sa vám to byť absurdné? Áno, načrtol som túto časovú os silne hyperbolicky... Ale dáva vám dnešná spoločnosť istotu, že sa nebudú diať práve niektoré z týchto scenárov, minimálne čo sa týka dostatočne hlasného kriku, že niektoré knihy nepatria do rúk nikomu? Robím v kníhkupeckom biznise len štvrtý rok, ale môžem zodpovedne vyhlásiť, že to nie je sci-fi. Skôr by som to vnímal ako veľmi pravdepodobný následok, ak začneme odstraňovať knihy z ponuky na základe vynútenia. Dnes to je kniha, na ktorej sa všetci zhodneme. Zajtra to tak nemusí byť.

Cesta ľahšieho odporu

Čo zaniklo v rinčaní enterov na klávesniciach je fakt, že Martinus už v minulosti niektoré knihy stiahol. Bola to celá ponuka vydavateľstva, ktoré sa priživovalo na popieraní holokaustu, o čom rozhodli orgány (konečne) činné v trestnom konaní. Boli to aj knižky, kde Úrad verejného zdravotníctva vydal oficiálne varovanie pred poškodzovaním zdravia. Vyjadrili sa nezávislé inštitúcie, ktorým sme my, občania Slovenskej republiky, dali moc a dôveru vyslovovať odborné názory a v krajných prípadoch aj trestať. Na základe spoločenskej dohody sme si vytvorili orgány, ktoré majú právomoc obmedziť vydobyté slobody a rozhodnúť, že hranice toho, čo papier znesie, predsa len existujú.

Lenže, takéto inštitúcie sú ďaleko od pohodlia klávesnice. O koľko je jednoduchšie otagovať Martinus a cítiť sa ako bojovník proti fašizmu. Prečo podávať podnet štátnej inštitúcii, stačí napísať rozčúlený status, oni sa mi ozvú, a ešte budú aj do noci vysvetľovať. Taká milá firma, ako sa asi budú krútiť, keď do nich budeme ďobať?

Viaceré z kníh, ktoré spôsobili tento aktuálny spor, v ponuke Martinusu oddnes nenájdete, vrátane Protokolov sionských mudrcov, či ako sa tá príšernosť volá. Dostali sme upozornenie, že voči ich vydavateľovi je vedené trestné stíhanie, čo je relevantný dôvod. Som rád, že sme nekonali na základe rýchlej snahy o popularitu, ale nášho vlastného presvedčenia. Keď predávate príborové sady, niektoré súčasti sú nože. Keď predávate knihy, niektoré tituly sú hlúpe alebo zlé. Ale je úlohou spoločnosti naučiť ľudí správať sa za stolom a je úlohou spoločnosti naučiť svojich členov konzumovať  knihy. Jednoduché riešenie je zakázať nože a dobrovoľne neustále posúvať čiary, ktorými sme si vytýčili naše presvedčenia o tom, ako má byť formovaná moderná spoločnosť. Jednoduché by bolo začať tlačiť na internetových provajderov, aby začali blokovať vybrané webové stránky pre všetkých zákazníkov. To tiež nie je cenzúra, môžu prejsť ku konkurencii...

Jednoduché ale neznamená správne. Správne je konečne zreformovať školstvo, aby nebolo všetkým na smiech a poskytovalo mládeži takú úroveň vzdelania, že sa nebudeme báť dať im do ruky ľubovoľnú knihu. Správne je vyžadovať kvalitné médiá, ktoré svojou mierou dôveryhodnosti nebudú nahrávať konšpiráciám. Správne je docieliť takú úroveň politiky, že voliči nebudú musieť siahať „protestných hlasoch“. Správne je niekedy zložité, a to je cesta, po ktorej sa uberáme. Jej cieľ sa môže zdať tak ďaleko, že niektorí ľudia strácajú zo zreteľa, že je pre nás aj pre nich rovnaký. No, ako povedal Benjamin Franklin, (teda, možno to bol on, nevie sa to úplne naisto): „Ak sa vzdáme slobody, aby sme získali malý pocit bezpečia, nezaslúžime si ani jedno, ani druhé.“ Ja chcem mať svoju slobodu predávať všetky knihy, ktoré nami všetkými poverená inštitúcia nezakáže. Chcem mať svoju slobodu odporučiť alebo neodporučiť ich podľa svojho vlastného presvedčenia akýmkoľvek spôsobom. Chcem mať svoju slobodu veriť, že zakazovaním, skrývaním a odopieraním lepšiu spoločnosť nevybudujeme.

S úctou
Michal Brat

Autor pracuje na marketingovom oddelení kníhkupectva Martinus.sk, tento blog vyjadruje jeho osobný postoj k predmetnej otázke.

Otvorený list Konferencii biskupov Slovenska

1.12.2013

Bratislava 

Vážení otcovia biskupi,

dovoľte mi v prvom rade uistiť Vás, že nasledujúca kritika Vášho pastierskeho listu nie je zákerným prejavom „Kultúry smrti,“ „Gender ideológie,“ „LGBS hnutia,“  „Ľavicovej kliky“ alebo akejkoľvek inej reálnej či vymyslenej organizácie, ktorej sa mohol tento Váš list týkať.

Píšem Vám ako veriaci človek, ktorý sa hlási k hodnotám katolíckeho kresťanstva a prikázaniam, na ktorých je táto viera postavená. Práve z tohto dôvodu Vás musím upozorniť, že nepoznám azda žiadneho človeka, ktorý by nebol pobúrený vyjadreniami, ktoré sa túto nedeľu z Vašej iniciatívy čítali vo všetkých katolíckych kostoloch na Slovensku.

Pokúsim sa zhrnúť, prečo tento Váš prejav považujem za zlý a pomýlený:

Agresívny a urážlivý tón

V prvom rade, nepamätám sa, že by niekedy skĺzol oficiálny prejav Cirkvi do takejto roviny. Nemyslím si, že by ste mali akýkoľvek dôvod či právo dehonestovať názorovú opozíciu označeniami ako „sodomský paškvil.“

V žiadnom prípade Vám neupieram právo argumentovať a vysvetľovať, ale zároveň máte povinnosť voliť slová tak, aby ste zachovali dôstojnosť organizácie, ktorú zastupujete. Urážky sú vyhradené ľuďom, ktorí chcú pobúriť, alebo zakryť, že im dochádzajú argumentačné nástroje.

Pokiaľ napriek zázemiu a prostriedkom, ktoré sú dopriate Katolíckej cirkvi na Slovensku, nedokážete dialóg rozvíjať v dôstojnej rovine, je to v prvom rade Vaše zlyhanie.

Neprijateľné zjednodušovanie

Otázky hodnoty ľudského života, problematika homosexuálnych zväzkov, či napríklad kultúrny význam Dúhových pochodov, sú komplikované témy. Musíme sa na ne pozerať náboženskou, filozofickou, sociologickou, vedeckou, medicínskou aj ľudsko-právnou optikou. Označenie „Kultúra smrti“ však naznačuje, že žiadny dialóg nie je možný, je to vyhlásenie absolútnej vojny názorovej opozícii a manipulácia najhrubšieho zrna. 

Podobné nálepkovania sú vlastné všetkým autoritatívnym režimom a spoločenstvám, ktoré si hľadajú svojho „triedneho nepriateľa,“ „židovskú lobby“ alebo „maďarského iredentistu.“

Spolu s emocionálnym apelom v zmysle „ohrozenia našich detí“ je to propagandistická rétorika ako vystrihnutá z učebnice manipulácie. Keďže tému odlíšenia presviedčania a manipulácie som niekoľko rokov učil na vysokej škole, vyslovene ma zarmucuje, že som si ukážkový príklad z nejakého dôvodu vypočul na prvú adventnú nedeľu.

Zastieranie problémov

Prekrývanie jednej témy inou je v politike bežnou praxou. Som nerád, že rovnakú stratégiu musím konštatovať aj vo Vašom prejave. Po tom, ako ste komunikačne podcenili otázku odvolania arcibiskupa Bezáka, či nezaujali postoj voči narastajúcej politike extrémizmu na Slovensku, je možné interpretovať takúto komunikačnú atómovú bombu len ako snahu docieliť, aby ľudia prestali rozmýšľať nad tým, čo ste, pri všetkej úcte, nezvládli. 

Obávam sa však, že bez zodpovedného doriešenia problémov na Slovensku len málokto bude ochotný priznať Vašej snahe akýkoľvek dobrý úmysel či morálny kredit.

Nedostatok lásky

Nikto Vám ani mne nemôže uprieť právo na videnie sveta cez učenie Ježiša Krista. Avšak, ste si istí, že skutočne dávate svetu jeho posolstvo?  Pretože Váš pastiersky list v ničom nepripomínal správanie nášho Boha voči ľuďom, ani voči tým, ktorých nazýval hriešnikmi. 

Katechizmus, teda oficiálne učenie Cirkvi, hovorí okrem iného o osobách s preferenciou rovnakého pohlavia aj toto: „Treba ich prijímať s úctou, súcitom a jemnocitom a vyhýbať sa akémukoľvek náznaku nespravodlivej diskriminácie voči nim.“ (strana 569, SSV, Trnava 1999) Je absolútne prirodzené, že ľudia každého založenia sa domáhajú toho, čo vnímajú ako svoje práva, a kým je tu priestor na diskusiu, či im niektoré prirodzené práva nie sú upierané, nemáte právo zamiesť diskusiu pod koberec zaťažený oloveným pomenovaním „Kultúra smrti.“

Účel nesvätí prostriedky

Vetu „Účel nesvätí prostriedky“ sme si na hodine náboženstva museli napísať do zošita veľkými písmenami a podčiarknuť. Určite je to už nejaká doba, odkedy ste naposledy videli svoje zošity z náboženstva, preto mi dovoľte Vám toto pravidlo pripomenúť.

Ani pri sledovaní najlepšieho cieľa nemáte morálne právo používať prostriedky, ktoré rozsievajú strach, zlo, paniku a pobúrenie. Pretože práve toto boli plody Vášho dnešného listu.

Ak máte dojem, že Vaše pastierske listy doteraz vyvolali len malý ohlas, hľadal by som problém v ich podobe. Dlhé a komplikované vety, nevhodné na čítanie pred zhromaždením, sú možno vhodným nástrojom internej komunikácie, ale garantujem Vám, že bežný človek im nedokáže venovať pozornosť a pastiersky list namiesto kázne vníma ako premárnenú príležitosť. Radikalizácia vyjadrení v tomto pastierskom liste síce zdvihla nejednu klesnutú hlavu, žiaľ však kvôli krúteniu, nie prikyvovaniu.

Komunikačné zlyhanie

Na záver chcem povedať, že Váš prejav nepovažujem za zlyhanie len v morálnej, ale aj profesionálnej rovine. Ako človek zodpovedný za komunikáciu by som svojho zamestnanca za takýto prejav v lepšom prípade pokutoval, v horšom by som sa s ním nadobro rozlúčil. 

Hoci tento pastiersky list bol podpísaný unanimisticky „biskupmi Slovenska,“ v mene podobne zmýšľajúcich kresťanov si dovoľujem žiadať, aby bol voči jeho konkrétnemu autorovi a schvaľovateľom vyvedený postih v profesionálnej rovine, a aby tento človek naďalej nemal právomoc vyjadrovať sa v mene Konferencie biskupov Slovenska.

Verím, že tieto moje riadky prijmete s otvorenou mysľou napriek (či vďaka) priamočiarosti a úprimnosti, ktoré som do nich vložil. Napísal som ich s presvedčením, že ako plnoprávny člen katolíckej cirkvi mám povinnosť upozorniť na to, čo považujem za zlé a nesprávne a v rámci svojich možností sa to snažiť napraviť. 

Som zvyknutý na to, že mnohé postoje a pravdy vyplývajúce z učenia Cirkvi musím v dnešnej spoločnosti obhajovať, dokazovať svojím správaním, či citlivo vysvetľovať. Pevne však verím, že toto je posledný raz, čo pociťujem potrebu sa ľuďom za správanie Cirkvi ospravedlňovať.

S úctou

                                                                                     Michal Brat

Som mediálny mág (proti svojej vôli)

Vždy som si predstavoval, že keď už napíšem svoj prvý blog, budem mať pre to nejaký ušľachtilý dôvod. Už viem, že tento zámer nesplním, keďže môj prvý blog je reakciou na príspevok pani Moniky Flašíkovej Beňovej.

Čo sa stalo?

Na Facebooku som pred niekoľkými dňami zbadal príspevok pani MFB, v ktorom „spočítala,“ koľko peňazí investoval pán Frešo do svojej predvolebnej kampane:

„prave som sa vratila zo stretnuti s obcanmi a kedze som to vcera slubila tu je prehlad inzercie "striedmeho" Fresa, ktoru sa nam podarilo len tak narychlo spocitat. Ceny su podla zverejnenych cennikov medii. outdoorova reklama a teda bilboardy a bigboardy a dalsia vonkajsia reklama nie su v tejto sume zapocitane“

Súčet predstavoval vyše 94 000 eur.

Reakcie, ako sa dá ľahko predpokladať, sa niesli v duchu „koľko musí normálny Slovák pracovať na také peniaze!“ a „z našich daní!“ Nie som zarytým fanúšikom Freša, len populizmus vo mne spúšťa niečo ako alergickú reakciu – a v ten deň sa prejavila tak, že som pani MFB pod ten obrázok pri všetkej slušnosti napísal, čo si o ňom myslím.

Konkrétne som napísal: „Prepáčte, toto je čistý blud. Každý, kto pracuje v reklamnom a komunikačnom biznise, vie, že reklamný priestor sa bežne nakupuje so zľavou 60% až 90% oproti cenníkovým cenám. To znamená, že s dobrou agentúrou mohol pokojne platiť štvrtinu, v extrémnom prípade dokonca desatinu tejto sumy. Nejdem obhajovať Freša, len mi lezie na nervy populizmus...alebo azda pani Flašíková nevie, ako to chodí v reklamnom biznise? Pochybujem :-)“

Hlavný problém (okrem toho, že pani MFB sa pri počítaní sekla o pár tisíc eur) spočíval v tom, že v ňom boli oficiálne cenníkové ceny reklamy uvedené ako dôkaz, že Frešo pri svojej kampani rozhadzuje peniaze. Svojím komentárom som chcel poukázať na to, že dané číslo je absolútne „vycucané z prsta“ pani europoslankyne a príspevok má jediný zmysel – ukázať protikandidáta ako boháča rozhadzujúceho peniaze, o akých sa obyčajným ľuďom ani nesníva. Populistická variácia na Argumentum ad lazarum.

Ako som sa stal mediálnym mágom

Keďže moje upozornenie si vyslúžilo viac pozornosti, než by sa pani MFB páčilo, rozhodla sa kontrovať vo svojom blogu, veď druhé kolo sa blíži:

„Napríklad pán Michal Brat tvrdí, že, reklamný priestor sa bežne nakupuje so 60 až 90 percentnými zľavami! Nuž, neviem, asi budem musieť vyhodiť všetkých mojich spolupracovníkov, ale ja teda nemám vedomosť o tom, že by sme niečo kupovali s takýmito zľavami. Dostávame 30 a v ojedinelých prípadoch 40 až 45 percent. O 60-tich a už vôbec nie o 90-tich percentách som nikdy ani len nepočula.“

Na inom mieste ma spomína ešte raz a označuje moje zľavy za „čarovné“. Ďakujem :-) Tak ako to v skutočnosti je, kto má pravdu?

Cenníkové ceny reklám predstavujú vlastne virtuálnu hodnotu – aby bolo čo dávať na faktúry, aby bolo z čoho dávať zľavy, aby bolo s čím bartrovať. Tieto sumy však v praxi neplatí zrejme nikto, aspoň ja som za tie roky o nikom takom nepočul. Bežná prax je taká, že mediálna agentúra alebo priamo klient nakúpia reklamný priestor s veľkou zľavou. Akou veľkou? To záleží od konkrétneho reklamného formátu. Pri billboardoch sa dá zľava poskytnúť z prenájmu priestoru na vylepenie plagátu, ale tlač a vylepenie predstavujú viac-menej fixné náklady, s ktorými sa nedá veľmi hýbať. Naopak, pri niektorých reklamách, ako napríklad last-minute predaj voľného priestoru v novinách tesne pred vydaním, sú realizačné náklady takmer nulové – noviny by vyšli bez ohľadu na to, či sa na voľný priestor nájde inzerent, takže každá, aj relatívne malá suma, je z pohľadu vydavateľa plus.

Samostatnou kapitolou sú online reklamy – tu je priestor prakticky neobmedzený a náklady na nasadenie kampane blízke nule. Takže aj reklama predaná za 10% cenníkovej sumy predstavuje pre prevádzkovateľa webu zaujímavý zisk.

Samozrejme, tento model je zjednodušený, nezabieham do podrobností bartrových obchodov (vy nám dáte tovar, my vám reklamný priestor) a bonusov (reklamný priestor úplne zadarmo).

Keď som teda napísal, že sa dá bežne nakúpiť reklamný priestor so zľavou 60% až 90% oproti cenníkovým cenám, hovoril som z vlastnej každodennej skúsenosti. Len počas písania tohto článku mi prišla mailom ponuka na hodnotný reklamný priestor v celoslovenskom médiu so zľavou v hodnote 65% a verte či nie, ani tie 90-tky nie sú až také nezvyčajné, obzvlášť pri zohľadnení ďalších obchodných podmienok.

Klame teda pani MFB?

Horšie, hovorí polopravdy :-)

Pripúšťam, že na konkrétne reklamné formáty (napríklad už spomínané billboardy) naozaj nemusela pani MFB dostať vyššiu zľavu než „ojedinelých 45%.“ Predajcovia reklamného priestoru tiež vedia, kde sa točia veľké peniaze (predvolebná kampaň), a preto netlačia zľavy do najvyšších možných percent. Ak ale o vyšších zľavách „nikdy ani len nepočula,“ mala by pani MFB zvážiť voľbu médií a formátov, určite má vo svojom okolí niekoho, kto jej poradí.

Pointa je ale niekde inde – sama pani MFB priznáva zľavy 30% až 45%, takže takmer tretina až takmer polovica. Čo to znamená vo vzťahu k jej pôvodnému článku na tému rozhadzovania pána Freša? Len dve veci – buď si týchto zliav nebola vedomá a rozhodla sa útočiť na protikandidáta bez toho, aby si overila fakty, čo je desivé. Druhý variant je ešte horší – ak pani MFB o zľavách vedela, rozhodla sa veci prikrášliť pre svojich fanúšikov a vedome v článku uviedla sumy, ktoré môžu byť pravdivé len spolovice.

A to je základ populizmu – ohýbať fakty tak, aby vznikala ilúzia, že kandidát(ka) je človek z ľudu a odsudzuje elitárske praktiky svojho soka. Pravdupovediac, mne je takmer jedno, koľko prostriedkov kto minie a vôbec neplánujem riešiť, či pán Frešo dostal zľavy 0% alebo 100% a či prekročil alebo neprekročil magických 100-tisíc eur. Podľa mňa je skvelé, keď sa peniaze z plných vreciek dostanú do obehu a odtiaľ ďalej do prázdnejších vreciek :-) Je ale ironické, keď sa pani MFB pokúša vymedziť na tom, koľko peňazí investuje do kampane jej protikandidát. Obzvlášť, keď zoberieme do úvahy, koľko minie ona celkovo aj v prepočte na jeden získaný voličský hlas.

Čo bude ďalej?

Nič :-) Chlieb lacnejší nebude, SMER si naďalej bude nachádzať svojich voličov, v Bratislave však vyhrá Frešo. Možno pani MFB napíše na túto tému ďalší blog, hoci zo strategického hľadiska by som jej to neodporúčal. Možno ju celá táto historka inšpiruje k otázke v Europarlamente.

Moja nádej však spočíva v tom, že zakaždým, keď bude niekto prekrúcať fakty tak, ako sa mu to hodí, nájde sa niekto, kto sa opováži na to upozorniť, a tak sa veci pomaličky predsa posunú k lepšiemu. Všetkým vám želám pekný deň.

19.11. 2013                                                                                                                                             Michal Brat

Autor pracuje v oblasti marketingu